Analýza, z ktorej vychádza návrh European Business Wallet, vysvetlená

Nejde o formálne posúdenie vplyvu

Presne povedané, k tomuto návrhu neexistuje posúdenie vplyvu. Komisia udelila výnimku s odôvodnením, že Business Wallets priamo nadväzujú na politickú voľbu, ktorú posúdila už v roku 2021 pre Európsky rámec digitálnej identity, a sledujú vtedy uprednostnenú možnosť: harmonizovaný rámec peňaženiek s právnym účinkom v celej Únii, prispôsobený profesionálnemu použitiu. Namiesto toho vypracovala pracovný dokument útvarov, ktorý podrobne analyzuje očakávané náklady a prínosy.[1]

Tento dokument, SWD(2025) 837, sa napriek tomu drží známej štruktúry: vymedzenie problému, prečo by mala konať EÚ, ciele, možnosť politiky, jej vplyvy a spôsob ich monitorovania. Opiera sa o externú štúdiu konzorcia vedeného spoločnosťou NTT Data, o prieskum, na ktorý odpovedalo 65 z 340 oslovených zainteresovaných strán, a o 14 hĺbkových rozhovorov.[12]

Problém, ktorý opisuje

Dokument identifikuje dva problémy. Predstavuje ich ako rozšírenie problémov, ktoré posúdenie vplyvu pre EU Digital Identity Wallet z roku 2021 zistilo u jednotlivcov, zamerané na podniky.[12]

• Podniky a orgány verejnej správy potrebujú lepšie spôsoby, ako sa online identifikovať a preukázať, kto za ne môže konať, najmä cezhranične. Identifikátory spoločností vydané v jednom členskom štáte nie sú vždy uznávané v inom. Živnostníci, samostatne zárobkovo činné osoby a orgány verejnej správy často stoja mimo obchodných registrov, ktoré prideľujú identifikátor platný v celej EÚ. A neexistuje štandardný celoúnijný spôsob, ako uchovávať a overovať digitálne splnomocnenie alebo plnomocenstvo.
• Neexistuje spoľahlivý, právne uznávaný spôsob, akým by podniky mohli digitálne a cezhranične zdieľať licencie, certifikáty a údaje o súlade s predpismi s orgánmi verejnej správy a navzájom medzi sebou. Tie isté dokumenty sa predkladajú znova a znova, často e-mailom, kuriérom alebo cez proprietárne portály, a EU Digital Identity Wallet, postavený na ochrane súkromia jednotlivcov, nebol navrhnutý pre vysledovateľnosť, ktorú podniky potrebujú na audity a dodržiavanie predpisov.

Dokument ich odvodzuje od troch hybných síl:[12]

• Zmeny na trhu a v technológiách, od cloud computingu a AI po vykazovanie založené na údajoch, vytvárajú u podnikov a orgánov verejnej správy nové potreby dôveryhodných služieb.
• Keďže čoraz viac podnikov obchoduje cezhranične, roztrieštené vnútroštátne postupy dodržiavania predpisov znásobujú ich náklady.
• Systémy, ktoré navzájom nespolupracujú, bránia orgánom verejnej správy bezpečne a efektívne identifikovať podniky a komunikovať s nimi.

K otázke, prečo by mala konať EÚ, a nie jednotlivé členské štáty, dokument uvádza, že vnútroštátne systémy sú budované na domáce použitie a líšia sa právnym účinkom, rozsahom a technickým riešením, čo bráni slobode usadiť sa a slobode poskytovať služby a narúša hospodársku súťaž medzi podnikmi v závislosti od toho, kde sú usadené. Ako právny základ uvádza článok 114 Zmluvy o fungovaní Európskej únie (ZFEÚ), rovnako ako pri Európskom rámci digitálnej identity.[12]

Čo chce dosiahnuť

Všeobecným cieľom je prispieť k riadnemu fungovaniu vnútorného trhu znížením administratívnej záťaže podnikov a orgánov verejnej správy prostredníctvom digitálnej identifikácie, autentifikácie a právne platnej výmeny údajov. Vyplývajú z neho dva špecifické ciele:[12]

• Znížiť administratívnu záťaž, zefektívniť postupy dodržiavania predpisov a zlepšiť poskytovanie služieb.
• Zabezpečiť, aby podniky a orgány verejnej správy mali prístup k bezpečnej a dôveryhodnej cezhraničnej digitálnej identifikácii, ktorá zodpovedá potrebám používateľov a dopytu na trhu.

Východiskový scenár a možnosti

Dokument neporovnáva niekoľko možností politiky. Preberá možnosť politiky 3, uprednostnenú v posúdení vplyvu pre EU Digital Identity Wallet z roku 2021, a považuje ju zároveň za východiskový scenár aj za jedinú zvažovanú možnosť politiky, prispôsobenú potrebám podnikov a orgánov verejnej správy.[12]

Dôvodom je súdržnosť: keďže Európsky rámec digitálnej identity už platí a jeho technická architektúra je vymedzená, označuje model peňaženky digitálnej identity za jediné životaschopné riešenie na zachovanie súdržnosti a interoperability oboch druhov peňaženiek a Business Wallets opisuje ako rozšírenie tohto rámca, nie ako samostatný rámec.[12]

V rámci tejto možnosti by subjekty verejného sektora museli umožniť minimálny súbor základných funkcií: identifikáciu a autentifikáciu, kvalifikované elektronické podpisy a pečate, výmenu elektronických osvedčení atribútov a prijímanie úradných oznámení. Úkony vykonané prostredníctvom týchto funkcií by mali rovnaký právny účinok ako v listinnej podobe alebo osobne. Podniky by neboli povinné Wallet používať a živnostníci a samostatne zárobkovo činné osoby by mohli pri niektorých samostatných službách namiesto kúpy plnohodnotného Business Wallet používať svoj EU Digital Identity Wallet.[12]

Prípady použitia, ktoré uvádza

Samotné navrhované nariadenie by bolo neutrálne voči prípadom použitia: neuprednostňovalo by konkrétne spôsoby použitia. Aby ukázal, ako by to mohlo fungovať, uvádza dokument prípady použitia, ktoré identifikovali zainteresované strany:[12]

• Prijímanie zákazníkov a náležitá starostlivosť (poznaj svojho klienta): overené poverenia namiesto ručného zhromažďovania dokumentov.
• Právne zastúpenie: digitálne udeľovanie, odvolávanie a sledovanie plnomocenstiev.
• Verejné obstarávanie: vopred overené poverenia, ktoré možno opakovane použiť v rôznych súťažiach.
• Cezhraničné podnikanie: predkladanie overených poverení orgánom v iných členských štátoch bez nutnosti osobnej prítomnosti.
• Správa daní a elektronická fakturácia: dôveryhodné identifikátory a overené poverenia k DPH.
• Dodávateľské reťazce: prepojenie overených údajov o dodávateľoch a poverení výrobkov, ako je digitálny produktový pas.

Náklady, ktoré modeluje

Držitelia peňaženiek by v prvom roku znášali jednorazové náklady (školenie a zaškolenie, aktiváciu a zavedenie IT a obstaranie alebo uzavretie zmluvy) a potom opakujúci sa licenčný a udržiavací poplatok. Komisia odhaduje priemerné náklady na organizáciu takto:[12]

Predpokladá sa, že Wallet by zaviedli všetky subjekty verejného sektora, keďže by ho boli povinné akceptovať. Pri 95 825 orgánoch verejnej správy, s ktorými model počíta, to predstavuje približne 7,3 miliardy eur v prvom roku a potom približne 1,15 miliardy eur ročne. Ak by ho zaviedlo 75 % podnikov, ich náklady by spolu predstavovali približne 45,5 miliardy eur v prvom roku a potom približne 20,4 miliardy eur ročne.[12]

V prípade živnostníkov a samostatne zárobkovo činných osôb, ktoré by namiesto toho používali svoj EU Digital Identity Wallet, dokument na základe súčasných trhových cien vyčísľuje samostatné služby na približne 45 eur ročne za nový komunikačný kanál, pričom elektronické podpisy, pečate a časové pečiatky sú spoplatnené osobitne.[12]

Úspory, ktoré modeluje

Priame prínosy sa započítavajú len ako úspory zo zníženia alebo odstránenia ručnej administratívnej práce. Odhadujú sa pomocou štandardného nákladového modelu EÚ: hodinové náklady práce sa násobia časom, ktorý činnosť trvá, frekvenciou jej vykonávania a počtom organizácií, ktoré ju vykonávajú, na základe údajov z prieskumu a oficiálnych štatistík. Činnosti patria do šiestich kategórií:[12]

• Identifikácia a autorizácia
• Výmena dokumentov a informácií
• Súlad s predpismi a overovanie
• Vedenie záznamov a správa údajov
• Povolenia a certifikácia
• Cezhraničná koordinácia a uznávanie

Pri zapojení všetkých orgánov verejnej správy a 75 % podnikov odhaduje Komisia maximálny priamy prínos na približne 169 miliárd eur ročne za predpokladu, že sa nahradí každý ručný proces. Jej minimum, založené na úsporách, ktoré očakávali respondenti prieskumu (22 % pri orgánoch verejnej správy, 36 % pri podnikoch), predstavuje približne 58 miliárd eur ročne.[12]

Po odpočítaní nákladov by maximálny čistý prínos pri tejto miere zavedenia predstavoval približne 116 miliárd eur v prvom roku a potom približne 147 miliárd eur ročne. Pri minimálnych predpokladoch by predstavoval okolo 6 miliárd eur v prvom roku a potom okolo 37 miliárd eur ročne. Dokument tiež premieta maximum na desať rokov pri konštantných prínosoch do čistej súčasnej hodnoty približne 1 107 miliárd eur.[12]

Dokument používa ten istý model aj pri nižších mierach zavedenia. Pri tej najnižšej, približne 10 % podnikov, je celkový výsledok v prvom roku stále kladný, ale orgány verejnej správy by platili viac, ako ušetria, kým sa ich jednorazové náklady nevstrebú. Mieru zavedenia 75 % označuje za najúčinnejší a najefektívnejší spôsob dosiahnutia cieľov.[12]

Opisuje aj nepriame prínosy, ako sú menej podvodov, väčšia dôvera v digitálne transakcie a nižšie emisie z papiera a cestovania. Niektoré sú vyčíslené a niektoré zostávajú nevyčíslené a vedú sa oddelene od vyššie uvedených priamych úspor.[12]

Ako to súvisí s hlavnými údajmi o úsporách

Žiadny z týchto modelovaných údajov nie je jedným z dvoch hlavných čísel, ktoré sú v obehu. Tlačová správa Komisie z 19. novembra 2025 uvádza úspory pre podniky až 150 miliárd eur ročne a jej stránka venovaná politike uvádza najmenej 160 miliárd eur. Komisia tieto tri údaje navzájom nezosúlaďuje.[3][2]

Oba hlavné údaje a miery zavedenia, s ktorými model pracuje, nájdete v článku odhady úspor vysvetlené.

Obmedzenia, ktoré priznáva